Dedinka moja rodná – PLAVNICA   Dedinka moja rodná, čo tiahneš údolím, cez teba malý potôčik žblnká a v diaľke hora šumí. Aká si bola kedysi? Aká si dnes? Kto sa tu narodil, uzrel po prvýkrát svet, nemôže, dedinka moja rodná, na teba nemyslieť.   Aká si bola kedysi? Veď máš už sedemsto liet. Už iba maliar so štetcom v ruke má právo tvoj obraz vymyslieť. Drevenicu k drevenici na skicu dať, akoby jedna druhú mala podopierať. V oknách červené muškáty, na priedomí lavička, na záhumní obrobené polia, čo spevom ozývajú sa.   Ťažko bolo kedysi. Iba zabudnuté drevenice mohli by rozprávať. Robota na poliach, v lese ťažká bola, krivila chrbty, no človek človeka vážil si. Lebo chudoba často u nás domov mala a vzájomne si bolo treba pomáhať.   A napriek tomu večer spevom ozýval sa. To mlaď, aj keď unavená, za Paľičareň prišla si zaspievať. Clivá pieseň údolím sa tiahla, keď prácou zodratý ľud v mene božom k spánku ukladal sa, by znova po nabratí čerstvých síl, do nového dňa vykročil.   Aká si dnes, dedinka moja rodná? Ktože by ťa z dávnych predkov poznal? Si celkom iná, hoci cez teba ten istý potôčik žblnká. Iba čas mu nové koryto spravil, rozdrobené polia do družstevných lánov spojil. Bolelo to, keď sa to robilo. Vtedy sa na ľudí nehľadelo. Polia, lúky, statok – vzal štát a tak ten jednoduchý, pracovitý ľud musel sa osudu poddať.   Čas zahojil rany, aj keď ešte sem – tam bolia. Zmenila sa veru v tej Plavnici doba. Zmenila sa doba, ale ľudia ešte dlho musia na sebe pracovať. Tĺcť kladivo ako sochár do skaly, aby zo seba lepších ľudí vykresali.   A aká je tvoja budúcnosť, dedinka moja rodná? Čože ti mám do ďalších rokov priať?   Iba jedno ti chcem povedať, aby si nikdy nestratila ľudskú tvár, aby každý, kto do Plavnice príde, našiel tu dobrého človeka.   Autor: Ing. Mgr. Božena Fabianová