Rímskokatolícky ranogotický kostol v Plavnici

Viera v Boha predstavovala pre Plavničanov od nepamäti najväčšiu istotu. Vďaka nej po niekoľko storočí čelili ľudským aj prírodným nástrahám. A v časoch sviatočných i piatočných sa zhromaždovalí v kostole, aby mohli vzdať úctu Bohu. Plavnický kostol je história sama o sebe. Prvý kostol bol v Plavnici určite už pred 14. storočím. Nový ranogotický kostol bol postavený až po roku 1325 a bol určený spoločne pre Starú aj Novú Plavnicu. V roku 1662 bol po požiari opravený. V prvej polovici 18. storočia bol barokovo upravený a po dalšom požiari v roku 1817 obnovený. Veriaci ho renovovali ešte v roku 1885 a čiastočnú opravu uskutočnili v prvej polovici 20. storočia. Kostol je zasvätený kultu Obetovania Pána. Z pôvodnej gotickej stavby sa zachovali obvodové múry kostola a v presbytériu na východnej strane gotické okno s kamennou kružbou. V kútoch sa nachádzajú zvyšky pôvodne skrátených prípor ranogotickej klenby s konzolovými podložkami. Mohutná veža s dvojstupňovými diagonálnymi opornými piliermi na nárožiach je v jadre gotická. Neskôr bola renesančne upravená a po spomínanom požiari v roku 1817 klasicisticky dostavaná. Za povšimnutie stojí aj neskorobaroková plastika, polychrómovaná drevorezba Krista na kríži z druhej polovice 18. storočia. Ďalší náboženský objekt sa nachádza na cintoríne. Klasicistická kaplnka zasvätená patrónke Slovenska - Sedembolestnej Panne Márii bola postavená v roku 1826. V roku 1881 bola renovovaná.

Klasicistický evanjelický kostol z roku 1806

V obci sa ešte nachádza klasicistický evanjelický kostol z roku 1806. Kostol má pôdorys v tvare gréckeho kríža so skrátenými kolmými ramenami a zaobleným ramenom pri oltári. Štítová fasáda je členená lizénami. V strede priečelia je kamenný portál s datovaním do roku 1806.

Rímskokatolícky kostol v Plavnici zasvätený Sedembolestnej Panne Márii

Správcovia rímsko-katolíckej farností v obci Plavnica

Kňazi pôsobiaci v obci sa vždy tešili veľkej úcte veriacich. Vďaka cirkevno-právnemu sporu z prvej tretiny 14. storočia poznáme meno jedného z prvých plavnických farárov. Územie Šariša na Toryse bolo už od 12. storočia integrálnou súčasťou Uhorska. Jeho vnútornú obrannú hranicu, ktorá nebola totožná so skutočnou hranicou, tvorili tzv. krajinské záseky. Tie sa nachádzali aj medzi Sabinovom a Červenicou. Preto osady ležiace pod nimi už pred polovicou 13. storočia boli začlenené do jágerského biskupstva (dnes Eger v Madarsku), kým hornotoryské farnosti na sever od Červenice patrili k staršiemu náboženskému centru na Spiši. Už pred rokom 1250 tvorili vícearchidiakonát podliehajúci spišskému prepošstvu, ktoré patrilo do ostrihomského arcibiskupstva. Jágerský biskup Canadín vyvíjal veľkú aktivitu, aby tento vicearchidiakonát pričlenil pod svoje biskupstvo. Hornotoryskí farári s tým však nesúhlasili. V roku 1329 Canadín, ktorý sprevádzal uhorského kráľa Karola Róberta na Spiš, dal vylúpiť fary v Toryse, Plavci, Starej Ľubovni a zajal ich farárov. Tí sa následne sťažovali u pápeža Jána XXII., ktorý dal spor vyšetriť. A práve odtiaľ poznáme meno vtedajšieho plavnického farára Teodora. Spor sa skončil v roku 1336, keď sa Canadín stal ostrihomským arcibiskupom a za menšie ústupky miestnym farárom ich fary pričlenil do jágerského biskupstva. V Teodorových šľapajach na ceste služby Bohu pokračujú viacerí Plavničania dodnes. V minulosti to boli Štefan Grich, Valentín Pavlík a František Fabian. Za posledných 25 rokov dala Plavnica cirkvi deviatich kňazov - v roku 1983 Štefana Bieľaka, v roku 1989 Miroslava Kyšeľu, o rok neskôr Jaroslava Rindoša, v roku 1998 Petra Kyšelu, v roku 2003 Petra Lazora, v roku 2004 br. Graciána Petra Vanča, v roku 2005 Vladimíra Nemca, v roku 2007 Eduarda Janíčka a v roku 2008 Pavla Fedorka.