Ján S. Vančo

Významné osobnosti regiónu:

 Ján S. Vančo z Plavnice

 

 

 

 Ja, ktorý som nechal americký blahobyt, 5 dolárový zárobok a šiel som do Francie bojovať roku 1917 za 20 centimo denne, dnes som v žalárnej cele s Nemcami“. Tieto slová napísal vo väzení v roku 1945 Ján S. Vančo, bývalý poslanec Národného zhromaždenia Československej republiky, neskôr Slovenského snemu. Kto bol Ján S. Vančo? 

 

v    Z Plavnice do Ameriky

 

      Narodil sa 13. septembra 1890 v Plavnici, v rodine roľníka Andreja Vanču a matky Júlie, rodenej Pružinskej. Bolo ich 10 súrodencov. Najstaršia Mária odišla v 18-tich rokoch do Ameriky, nasledoval Ján, Kristína, Anna, Helena, Jozef, Štefan a Karol boli dvojičky, Andrej (zomrel vo vojne) a Júlia. Veľké „S“ v priezvisku znamená Syrkár, Ján S. Vančo si ho priložil k menu preto, lebo jeho otec vyrábal syr u Žida Hercza a do ich rodiny volali do Syrkára. A keďže v Plavnici bolo veľa Vančových, chcel sa takto odlíšiť. Zaujímavosťou je, že práve tento syr z Plavnice sa vyvážal do celého sveta, hlavne do Francúzska. V roku 1906  odišiel do USA, do mesta Buffalo, kde žil a pracoval až do roku 1917. Najprv ako železničný úradník, neskôr ako inšpektor v Buffalo. Bol tam spoločensky činný. Organizoval zbierky na stavbu katolíckeho kostola v Buffalo, v ktorom bol od roku 1913 do roku 1917 jednateľom a organistom. V septembri 1917 vstúpil do československých légií. Ako príslušník 21. a 22. československého pešieho pluku, najprv ako vojak, neskôr poddôstojník, sa zúčastnil bojov v I. svetovej vojne vo Francúzsku. Za svoju účasť v bojoch na území Francúzska bol vyznamenaný francúzskym krížom Crois de guerre, Československým vojnovým krížom, Juhoslovanským krížom sv. Sáva III. radu, Revolučnou spojeneckou a pamätnou medailou.

 

v    Vo vojenskej uniforme

 

       V roku 1919 sa vrátil do Československej republiky. Po návrate pôsobil v československej armáde, s ktorou sa zúčastnil bojov proti poľskému vojsku na Tešínsku.

1. apríla 1919 bol Ministerstvom s plnou mocou pre správu Slovenska vyslaný na Župný úrad v Prešove, kde pôsobil do 18. júna 1919 ako vojenský poradca a veliteľ legionárskej propagačnej skupiny. Ako príslušník československého vojska sa od 19. júna do 5. septembra 1919 zúčastnil bojov proti maďarskej Červenej armáde. Od 6. septembra 1919 do

15. júla 1920 bol veliteľom legionárov pridelených plebiscitnej komisii na Spiši a od

1. augusta do 31. decembra 1920 členom kolonizačnej komisie pre Spiš a Oravu v Spišskej Starej Vsi. Od 1. januára 1921 do 30. júna 1925 bol aktívnym dôstojníkom československej armády. V roku 1924 bol povýšený na kapitána. Po odchode z armády pracoval ako roľník na hospodárstve v Plavnici.

 

v    Celý rad verejných funkcií

 

      Do politického života vstúpil v roku 1927 ako člen Republikánskej strany zemedelského a maloroľníckeho ľudu, v ktorej od 1. februára 1927 do 31. júla 1929 vykonával funkciu tajomníka v Prešove. V parlamentných voľbách v roku 1929 a 1935 bol ako kandidát tejto strany zvolený za poslanca do Národného zhromaždenia. V parlamente pracoval v brannom, sociálno-politickom a technicko-dopravnom výbore.

 

      Po Mníchove sa 6. októbra 1938 zúčastnil v Žiline s ďalšími poslancami Republikánskej strany spoločného zasadnutia Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) a ostatných politických strán na Slovensku (Živnostenskej, Československej národne-socialistickej, Národnej obce fašistickej a Slovenskej národnej strany), na ktorom bola prijatá dohoda požadujúca vyhlásenie autonómie Slovenska. Na zasadnutie odchádzal s úmyslom zachovať celistvosť Československej republiky. Pred týmto zasadnutím rokoval s predsedom vlády

R. Beranom, ktorého informoval o požiadavkách ľudákov a o tom, že 5. októbra bude zasadať výkonný výbor HSĽS. Spolu s čelnými predstaviteľmi Republikánskej strany zemedelského a maloroľníckeho ľudu podpísal Žilinskú dohodu.

      Do roku 1945 vykonával celý rad verejných funkcií. V roku 1933 bol zvolený za predsedu Okresnej sedliackej jazdy v Prešove a za predsedu Zboru národnej streleckej jednoty pre východné Slovensko. V roku 1936 ho zvolili za podpredsedu telovýchovných organizácií pri republikánskej strane v Prahe. Do roku 1940 bol členom správy Roľníckeho skladištného družstva v Prešove, Družstva pre speňažovanie dobytka v Prešove, Potravného družstva v Plavnici, Zväzu hospodárskych družstiev v Bratislave, Roľníckej vzájomnej pokladne v Prešove, spoločnosti Siemens v Prahe a členom správnej rady Liehovej spoločnosti v Bratislave, Prvého trnavského parného mlyna v Trnave.  

 

      Pred rokom 1938 bol aj publicisticky činný a uverejnil celý rad článkov a príspevkov v regionálnej i celoslovenskej tlači. Prispieval najmä do Gazdovských novín a do Šariša. Po vyhlásení autonómie sa odmlčal.

 

      Počas Slovenského štátu nenadobudol Ján S. Vančo žiadny majetok. Vlastnil 5,75 ha pôdy, 23,01 ha pasienkov a lesa, mlyn a pílu, ktorú nadobudol za prvej republiky. Mlyn a pílu Nemci pri ústupe 23. januára 1945 podmínovali, stroje zničili a potom podpálili.

 

v    Rozčarovaný

 

      Po oslobodení ako poslanec Slovenského snemu podľa nariadenia SNR číslo 33/1945 Zb. bol rozkazom veliteľa Národnej bezpečnosti pre východné Slovensko zo 14. mája 1945 štábnym strážmajstrom Ondrejom Baumanom a strážmajstrom Jánom Janečkom 4. júna 1945 o 13. hodine zatknutý pre podozrenie z protištátnej činnosti. Po zatknutí bol odovzdaný do väznice Okresného ľudového súdu v Starej Ľubovni a 13. júla 1945 eskortovaný do väznice krajského súdu v Bratislave. Vo väznici bol umiestnený do cely s Nemcami. O tom vo svojom dotazníku napísal: „Pekná sloboda! Ja, ktorý som nechal americký blahobyt, 5 dolárový zárobok a šiel som do Francie bojovať roku 1917 za 20 centimo denne, dnes som v žalárnej cele s Nemcami, ani toľko ľudskosti niet, aby Slováci boli spolu.“  

 

      Prvého októbra 1945 obžalobca pri Národnom súde (NS) podal návrh na prepustenie Jána S. Vanča na slobodu. NS návrhu obžalobcu vyhovel a rozhodol Jána S. Vanča 5. októbra prepustiť na slobodu. Po prepustení z väzenia v rokoch 1945 – 1957 bol roľníkom v Plavnici.

      Podľa synovca Jána S. Vanča, Andreja, ktorý žije v Plavnici, na konci 50-tych rokov sa musel jeho strýko z Plavnice vysťahovať. Rozhodla o tom Rada ONV uznesením č. 202/1957: „ Rada ONV prejednajúc otázku likvidácie dedinského boháča Jána Vanču z obce Plavnica, prišla k záveru, že po realizovaní uznesenia rady ONV č. 194/1957 zo dňa

 

 

 

09. 08. 1957, menovaného sa presťahuje z obce Plavnica do obce Lomnička. Termín: 5. september 1957.

 

v    Zlomyseľné obvinenie

 

      A ďalšie Rozhodnutie odboru poľného hospodárstva a lesného hospodárstva rady ONV Stará Ľubovňa prikazuje prevziať majetok J. Vanča do užívania Strojno-traktorovej stanice v Starej Ľubovni. Odôvodnenie bolo rozsiahle, o. i. v ňom bolo napísané: „..., že majiteľ nemôže zabezpečiť riadne hospodárenie na svojej usadlosti pre nedostatok pracovných síl... menovaný je už starý, okrem toho na pôde trvalo nepracuje, na ktorú si najíma iba námedzné sily... Menovaný pre zníženie svojej dodávkovej úlohy zatajil 2,51 ha pôdy...tiež nezabezpečuje riadne obrobenie svojej pôdy a stavy hospodárskych zvierat, keď mu do plánu chýba 1 ks jalovice, 4 ks oviec a jedna prasnica, menovaný vôbec s pôdou špekuloval...“

      Proti tomuto rozhodnutiu sa J. Vančo odvolal. A o. i. v ňom uvádza: „Je trápne, veľmi trápne, keď takého vážne a poškodzujúce rozhodnutie urobil odbor PLH len tak, povrchne bez dôkladného vyšetrenia a zisťovania skutkovej podstaty. Veď ja nemal a nemám pôdu v Hromoši. Ja mám pôdu v chotári obce Plavnica okres Stará Ľubovňa a Plaveč, okres Sabinov... Je nepravdivé a zlomyseľné odôvodnenie, že som pred miestnou komisiou uviedol, že nemôžem zabezpečiť riadne hospodárenie na mojej usadlosti... riadne som hospodáril a hospodárim na svojej usadlosti, lebo každý rok mám svoje dodávkové povinnosti splnené na 100 %. Vraj nezabezpečujem výrobu? Chcem vedieť čím a v čom? Každý rok plním dodávkové povinnosti a mimo toho dodám 10 až 15 kusov prasiatok na chov, 2-3 kusy ošípané na voľný výkup... kto len trošku poľnohospodárstvu rozumie, vie, že dnešné pôdohospodárstvo bytie a žitie zaisťuje hospodárom, nedáva toľko finančných prostriedkov, aby si mohol hospodár najímať pracovné sily. Že ja už o 4 hod. vstávam i do 22. hodiny pracujem... Je vymyslená lož, keď odôvodňujete, že vraj zatajil som 2,51 ha pôdy. Veď by to bol trestný čin! Vyšetrovali, merali pozemky a k trestnému oznámeniu nedošlo...“ A výpočet svojej obhajoby uzavrel slovami: „Ja viem, že keď sa chce psa biť, palica sa nájde. I keby som dal dušu a hovoril len a len čistú pravdu ako kryštál, oni ma chcú zničiť, bez ohľadu na to, či mám pravdu alebo nie. I keď je to protizákonné. Na vzdor tomu podávam odvolanie, lebo nechcem, aby niekto niekedy mi povedal – Kto mlčí, ten svedčí.“ 

 

      Ani tak sa však Ján S. Vančo nedovolal spravodlivosti, majetok mu zhabali a jeho násilne presídlili do Lomničky. Dokonca tam istý čas musel žiť pod dozorom.

     Synovec Jána S. Vanču, Andrej, si i dnes spomína: „Pamätám sa, na bránke jeho hospodárskej budovy bolo veľkými písmenami, skôr obrovskými, hádam aj 50-centimetrovými, napísané: TU BÝVA DEDINSKÝ BOHÁČ – BRZDIČ SOCIALIZMU A POKROKU!“

 

      Ján S. Vančo bol vo voľbách do Slovenského snemu 18. decembra 1938 zvolený za poslanca Slovenského snemu na základe návrhu Generálneho sekretariátu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS), ktorý ho v novembri 1938 listom vyzval, aby podpísal osvedčenie, že prijíma kandidátku.

 

v    Otvorené odmietavé postoje  

 

      Ján S. Vančo vo svojej odpovedi uviedol, že pre svoj zdravotný stav (trpel chorobou žalúdka) nechce kandidovať. V liste predsedovi Slovenského snemu 26. novembra 1938 píše: „Ďakujem Vám úctive, že chcete, aby som bol kandidovaný do snemu Slovenskej krajiny. Keďže som nezdravý – mám totiž chatrný žalúdok, prosím, aby sa tak nestalo. V dôsledku toho nepodpisujem a nezasielam Vám osvedčenie, že prijímam kandidátku do snemu Slovenskej krajiny na kandidačnej listine HSĽS.“ Po rozhovore s predsedom Slovenského snemu Dr. Martinom Sokolom, ktorý ho vyzval, aby napísal list, že osvedčenie nepodpísal a podľa volebného zákona môže byť z kandidátky vyčiarknutý, odpovedal: „že takým somárom nie som, aby ste ma potom prenasledovali“. Nakoniec napriek svojmu postoju zostal na kandidátke HSĽS a vo voľbách do Slovenského snemu 18. decembra 1938 bol zvolený za poslanca. Na zasadnutí Slovenského snemu 14. marca 1939, na ktorom bola vyhlásená Slovenská republika, sa nezúčastnil. Nebol prítomný ani na zasadnutí Slovenského snemu, na ktorom sa rokovalo o pripojení Slovenskej republiky k paktu troch. Zúčastnil sa zasadnutia Slovenského snemu, na ktorom sa hlasovalo o návrhu zákona o vysťahovaní Židov. Za prijatie tohto zákona však nehlasoval.

 

v    Členom ilegálneho výboru

 

      Ako bývalý československý legionár nesúhlasil s germanofilskou politikou Slovenskej republiky a osamostatnením Slovenska. Vystúpenie proti tejto politike za vtedajších pomerov považoval za bezpredmetné. V užšom kruhu v Plavnici však prejavoval svoj nesúhlas s politikou a režimom Slovenskej republiky. I napriek tomu však zostal poslancom Slovenského snemu do roku 1945 preto, aby ako poslanec...“pomáhal Slovákom a aj z obavy pred prenasledovaním, ak by sa vzdal mandátu.“ V Slovenskom sneme vykonával funkciu zapisovateľa národohospodárskeho výboru a bol členom sociálneho a zdravotného výboru. Funkciu zapisovateľa v národohospodárskom výbore vykonával do 1. decembra 1941, keď bol predsedom snemu Dr. Martinom Sokolom z tejto funkcie odvolaný z dôvodu členstva v sociálnom a zdravotnom výbore a na jeho miesto bol ustanovený František Bošnak. Nebol organizátorom Hlinkovej gardy (HG), ani sa do nej neprihlásil, hoci bol k tomu vyzvaný. Bol členom ilegálneho národného výboru v Plavnici, ktorý tvorili: Eduard Vokál, Jozef Páv, Michal Tóth, Ladislav Nemec, Štefan Fabián a Jozef Hnat. 

 

      27. septembra 1944 bol generálnym sekretariátom HSĽS vyzvaný, aby prehovoril v rozhlase proti partizánom a povstaniu v Banskej Bystrici. V rozhlase odmietol vystúpiť a svoje odmietnutie zdôvodnil v liste zo 6. októbra 1944 takto: „Na Vaše vyzvanie zo dňa 27. 9. 1944, aby som prehovoril do rozhlasu proti partizánom a povstaniu v Banskej Bystrici, úctivo Vám oznamujem, že to urobiť nemôžem, hoci viem, čo príde. Že za povstanie sme sami vinní, lebo nechceli sme a nechceme vidieť a vedieť, čo sa vo svete robí, ba i ešte dnes odďaľujeme sa od toho, čo príde a prísť musí. V roku 1938 zachránili sme sa, že sme začali budovať Slovensko na jednote národa. Že potom táto jednota bola všetkým iným, len nie jednotou, to splodilo to, čo tu je. Mne je veľmi ľúto, že po tejto vojne do nových pomerov prídeme v hospodárskom stave horšom, než to bolo v roku 1918. Bojím sa, že bude zničené nielen to, čo bývalá republika na Slovensku vybudovala, ale i to, čo Slovenská republika urobila. Nuž, ako vidíte, nechcem a nemôžem hovoriť to, čomu sám neverím“.

 

v    Výpovede svedkov  

 

Ján Lichner, štátny tajomník Ministerstva zahraničného obchodu ČSR: “Jána Vanču som poznal už za ČSR ako poslanca Republikánskej strany. Bol vždy československého zmýšľania. Do Žiliny bol ako niektorí iní agrárni poslanci poslaný, aby zachránil pre ČSR, čo sa ešte zachrániť dá. Vančo sa v Žiline choval dobre a skutočne tiež nakoľko sa dalo i zachraňoval“.  

 

(Zápisnica napísaná 08. 10. 1945 v Prahe na úrade Ministerstva zahraničného obchodu v trestnej veci proti Jánovi Vančovi.) 

 

Ján Ursíny, podpredseda československej vlády: „... Viem však, že medzi 6. októbrom (1938, pozn. autora), a 14. marcom (1939, pozn. autora) neprejavoval radosť na uskutočnenie autonómie, lebo správne chápal, že je oslabenie Československej republiky. Keď Dr. Tiso a iní činitelia Slovenskej ľudovej strany vnútili Republikánskej strane, aby sa s Ľudovou stranou spojila, bol členom 10-členného výboru za stranu Republikánsku, ktorý bol poverený v tejto veci jednať. Patril medzi tých, ktorí sa chovali pomerne slušne a nepodkladal sa tak, ako niektorí iní členovia tohto výboru. Do marca 1939 (v rozhovoroch so mnou), prejavoval protinemecké zmýšľanie... I vtedy mu ležal na srdci osud Republiky“.

 

(Zápisnica napísaná dňa 10. 10. 1945 v Prahe v trestnej veci proti Jánovi S. Vančovi.)

 

v    Mnohí sa u neho schovávali  

 

Štefan Fabián, roľník, bývalý starosta obce a po oslobodení predseda Miestneho národného výboru v Plavnici: „... pomáhal každému, kde mohol, roľníkom vo veciach hospodárskych, ale pomáhal aj osobám politicky prenasledovaným, mnohí ľudia sa u neho schovávali... obvinený vo svojom hospodárstve ukrýval mnoho ľudí, ktorí boli zmýšľania protinemeckého a pomáhal týmto. Obvinený býval na konci dediny, takže sme presne nemohli sledovať, aké osoby sa u neho skrývali. Bolo však o Jánovi Vančovi na celom území známe, že je československého zmýšľania a že nenávidí Nemcov. Viem, že obvinený  jeho manželka pomáhali rozbitým jednotkám slovenského vojska, podporovali týchto stravou a šatstvom, viem o tom, že obvinený chodieval do Malého Lipníka, kde boli partizáni a že s nimi mal spojenie...  

 

(Zápisnica napísaná 10. 04. 1946 na Okresnom súde v Starej Ľubovni.) 

 

Karol Fabián, roľník z Plavnice č. 89: „Ja som sa častokrát zhováral s Jánom Vančom, pýtal som sa ho, ako to bude s tou vojnou, on vždy odpovedal, aby som sa nestaral, že Nemecko tú vojnu prehrá a že zase bude Československá republika. Viem, že obvinený vo svojom dome skrýval mnohých prenasledovaných, boli tam mnohí, ja viem o rodine doktora Hertza, lekára v Starej Ľubovni, o rodine inžiniera Šnábla, bol u neho aj jeden ruský zajatec, ktorý Nemcom utiekol a iní. Obvinení pomáhal miestnym gazdom, kde len mohol, dosiahol pre nich rôzne subvencie, hovorilo sa v dedine, že obvinený je v spojení s partizánmi...Keď v roku 1938 obec Plavnica vyhorela... pomohol obvinený rôznymi podporami, aby sme sa zase mohli vybudovať. Každý poznal obvineného ako človeka demokratického a československého zmýšľania, ktorý bol proti Nemcom.“

 (Zápisnica o výsluchu svedka napísaná 10. 04. 1946 na Okresnom súde v Starej Ľubovni.)

 

 

 v   Vďačný za život

 List Hyneka Šnábla Jánovi S. Vančovi – Stará Ľubovňa 1945:

 

 

    „Vážený pán, Ján Vančo. Konečne nastala túžobne očakávaná doba, ktorá nám umožňuje po 6. rokoch znova slobodne vydýchnuť. Nenávidený German uteká a čoskoro bude zničený celkom. Pokladám si, vážený pán poslanec, za prvú moju povinnosť poďakovať sa Vám. Som si dobre vedomý toho, že za záchranu svojho života a života svojej manželky vďačím vlastne Vám... .Vy ste riskoval vlastný život, ba čo viac, existenciu Vašej rodiny, aby ste pomohol nám, vlastne celkom neznámym ľuďom. Necítil som sa nikdy tak(ý) istý ako vtedy ukrytý u Vás... Už hneď z Vašich prvých, ešte trocha nesmelých a opatrných poznámok, som vytušil, že mám do činenia s človekom zmýšľajúcim demokraticky a zásadne československy. Čudoval som sa sprvu, ako to, že človek Vášho zmýšľania mohol vstúpiť do snemu... No neskoršie som pochopil prečo a uznal som, že ste mal pravdu. Pasívnou rezistenciou sa skutočne nedalo pre ľud nič docieliť. Dnes som presvedčený, že ste pre našu spoločnú vec Československa vykonal veľa tým, že ste miesto v sneme prijal. Znovu Vám, pán poslanec, za Vašu pomoc a priateľstvo ďakujem“.

      Po prepustení z väzenia v rokoch 1945 – 1957 bol Ján S. Vančo roľníkom v Plavnici, v rokoch 1957 – 1965 pracoval ako robotník v Pozemných stavbách v Prešove a v Českom Tešíne. Po odchode do dôchodku žil až do svojej smrti v Plavnici. Zomrel 5. decembra 1975, pochovaný je na plavnickom cintoríne. Podľa synovca Andreja zomrel už aj jeho syn, v Prahe žije ešte jeho nevesta.

 

 Spracoval Michal Murcko, foto: rodinný archív A. Vanča

 

 Ľubovnianske noviny – seriál

 

 

 

Prvá časť:        ĽN č. 33 zo dňa 28. 08. 2007

Druhá časť:      ĽN č. 34 zo dňa 04. 09. 2007

Tretie časť:      ĽN č. 35 zo dňa 11. 09. 2007

Štvrtá časť:      ĽN č. 36 zo dňa 18. 09. 2007